Je mi to ľúto, ale je to tak. Čím skôr sa s tým zmieriš, tým lepšie pre Teba..
A pro po.. Patrilo ti vôbec niekedy tvoje telo? …

…“doba covidová“ je v plnom prúde.
Všetko je v procese premeny. Všade okolo vládne chaos a vôbec netušíme, kedy nás mocný Vírus, ktorý sa na Zemi ujal vlády, vlastne opustí.

Určite nemusím písať o tom, že všetko okolo sa hoodne dramaticky mení.

Na to si už pomaly zvykáme a mnohí z nás sa tak plus mínus pomaly zmierujeme s tým, že nič nebude tak, ako bolo pred tým, že na ten normál, čo sme žili predtým, môžeme definitívne zabudnúť, pretože sme na ceste k nejakému novému normálu, o ktorom zatiaľ toho moc nevieme.

Čo ale už asi vieme ( alebo tušíme) je, že Vírus ktorý ovládol celú Zem, nekompromisne otvára a nemilosrdne prevetráva kopu tém, ktoré sme mali zavreté na sto zámkov niekde hlboko v tmavých šuflíkoch nášho osobného i kolektívneho nevedomia a pokiaľ by neprišla táto doba, mnohé z nich by sa asi ani nikdy neotvorili.

Ale Vírus je Vírus a zdá sa, že začal poriadne víriť a otvárať všetko možné, s čím sme sa neboli schopní, resp. ochotní konfrontovať.

Jednou z takýchto tém, s ktorým nás doba a Vírus konfrontuje, je otázka komu vlastne patrí naše telo a či vôbec niekedy patrilo nám samým.

Lebo ako sa zdá v posledných dňoch, týždňoch mesiacoch, naše telo nám vlastne ani nepatrí a je od nás so všetkou vážnosťou žiadané, aby sme ho chceme, či nechceme „ obetovali“ a solidárne ho „položili na oltár vlasti“.

Pre naše dobro, i verejné blaho.

Pravdu povediac, nejak sa tejto požiadavke ani nedivím.

Naše telo nám vlastne ani nikdy nepatrilo.

Pokiaľ si dobre pamätám, (nielen) z vlastnej histórie, vždy si niekto osoboval právo „vládnuť“ nad naším telom.

Vždy ho niekto hodnotil, posudzoval, odsudzoval, kritizoval, vyjadroval sa s dešpektom, určoval pravidla, aké telo je pekné, spoločensky prijateľné a aké už nie.

Kult tela ovládal všetko.

Všade nám podsúvali, všade nás konfrontovali s tým, že naše jedinečné telá, bez ktorých by sme tu na Zemi vôbec nemohli žiť , nie sú dokonalé a dosť dobré také, aké sú.

Kto bol menovite za tým všetkým neviem, ale hodne mu v tomto určovaní trendu a vlády nad našim telom, pomáhali všetky možné média, súťaže kráľovien krásy, filmy a podobné „nástroje“, ktoré sme ako inak povätšinou milovali a milujeme stále…

A čo sme robili my? Mnohí z nás?

Čo sme robili s tým, keď nám niekto vlastne takto „ukradol“ naše telá a prstom ukazoval, že také aké sú, nie sú dosť dobré, že by sme ichmali zmeniť a vypadať ináč?

Ako sme reagovali?

Postavili sme sa niekedy za svoje telo a povedali dosť?
„Moje telo je moje a nikdo nemá právo hodnotiť ho a určovať, aké by malo byť. Moje telo je úžasné, také aké je!!!

Koľkí z nás to urobili?

A koľkí z nás naopak svoje telá pod týmto diktátom zavrhli, prestali mať radi, alebo dokonca začali nenávidieť.

Koľkí z nás svoje telo nezmyselne trápili a nútili ho všemožnými spôsobmi, aby naplňovali kritéria niekoho iného, aby niekto iný mohol povedať: „Áno, tvoje telo je už v poriadku a v súlade s normou, ktorú sme k tomu určili my“.

Je zrejmé, že doba v ktorej žijeme otvára nekompromisne i otázku nášho vzťahu k vlastnému telu.

Ako ho milujeme, ako si ho vážime, ako s ním komunikujeme, akým skúškam ho hodláme vystaviť, čo všetko sme ochotní nechať do neho „napumpovať“ len preto, že nám to niekto prikázal a rozhodol, že tak to má byť a že je to tak pre naše telo dobré.

Nie nechcem tu podporovať žiadnu stranu, ani trend doby, v ktorej sa šíri medzi ľuďmi nenávisť len preto, že sa niekto z akéhokoľvek dôvodu rozhodol byť v koalícii so svojim telom, dôverovať mu a chrániť ho pred niečím, k čomu nemá dôveru…

Cieľom môjho príspevku bola taká malá úvaha o tom, že Vírus, ktorý tu s nami je a je evidentne mocnejší, ako všetci mocní tohto sveta, nás núti tiež zamyslieť sa nad vzťahom k svojmu telu, nad tým komu vlastne patrí, jak si ho vážime, ako ho prijímame, čomu všetkému vlastne sme ochotní ho vystaviť, akú zodpovednosť sme ochotní za svoje telo prevziať, vyživovať ho, podporovať a chrániť ho tak, aby nám slúžilo a podporovali sa navzájom naše telo i duša na našej spoločnej ceste životom …

Nie som astrológ, ale k tejto malej úvahe mi zasvietil tiež Urán v Býkovi, ktorý je tam vlastne už od začiatku vlády Víru a ktorý, ako vieme, žiada zmenu v hmote…čo ako vieme, je tiež naše telo…

Prajem Vám všetkým láskavý čas.
Čaká nás ešte chvíľu riadna „jízda“. Vedeli sme, že príde.

„Kostlivci v skrini ožili a už ich nejde zatlačiť späť.
Ani vonku ani vnútri nás samých.

A k tomu všetkému budeme potrebovať tiež svoje telo.
Tak si s ním na chvíľu pobudnite, pohlaďte ho, poprípade sa ho opýtajte, ako sa s vami vaše telo cíti, čo by od vás potrebovalo…
Môžte mu povedať i niečo pekné.

Slová podpory a lásky sú podporujúce a vyživujúce vždy, v tejto dobe zvlášť….
Potrebujeme ich všetci…Alebo sme na lásku už zabudli ?

S láskou Silvia..